TEST: Naozaj vás miluje?

Originál si môžete spraviť tu, toto je len pre zábavu.

1. Priateľ vás vidí bez mejkapu, čo urobí?
a) odpadne
b) s krikom ujde
c) ani si to nevšimne

2. Máte za sebou zlý deň. Ako sa váš priateľ správa?
a) spýta sa, čo vás dopekla zas nasralo
b) kúpi vám tabuľku obľúbenej čokolády a samopal
c) vôbec sa o to nezaujíma

3. Chystáte sa s priateľmi na pohárik, ale vám nie je dobre. Ako to prebieha?
a) priateľ vyrazí s nimi, no po návrate vám bude dopodrobna opisovať, ako to tam všetko vynikajúco chutilo
b) vyrazí sám a na vás si ani nespomenie
c) posedenie sa odloží a priateľ bude simulovať s vami

4. Aký darček k narodeninám zvyčajne dostávate od partnera?
a) nič
b) vždy to isté, už to ani nerozbaľujem
c) vždy ma prekvapí niečím namakaným a neobyčajným

5. Kolegyňa z práce ho pozvala na oslavu narodenín. Čo urobí?
a) vyrazí sám, ani sa nespýta
b) povie, že bez vás ani na krok
c) jasné… kolegyňa… jasné… oslava… To mi hovor!

6. O čom sa bavíte, keď spolu telefonujete?
a) moc spolu nevoláte
b) kecáte hoci aj hodiny o úplných blbostiach
c) riešite organizačné veci

7. Ako by sa správal partner, keby ste šli na pohárik s kamošmi zo strednej?
a) žiarlil by na veky vekov
b) chcel by ísť silou-mocou s vami
c) bál by sa, že by to nebolo jeho, ale nič by vám nezakazoval

8. Čo o vás partner hovorí pred svojimi priateľmi?
a) nevedia o vás
b) “Je to moja kolegyňa.”
c) “Je to najlepšie, najfantastickejšie, najokúzľujúcejšie, najkrajšie čo ma kedy postretlo a budem ju milovať až za hrob!”

To by bol koniec testu, vyhodnotenie sa mi písať nechce, z vybraných možností to musíte tak nejak vydedukovať sami/y, že na vás zvysoka kašle a v skutočnosti vás možno akurát zo srdca nenávidí. Veru tak!

Polovica augusta za nami – a ja? Doma

Veru, veru, je 15. august a jediné, čo som toto leto stihla, bolo pár cosplayov, plus by pribudol nový s Ravandom, keby sa ochladilo. Nechce sa mi v dlhých nohaviciach, čižmách a tielku s vestou fotiť v tridsiatkach, to fakt ani mne nie. Mám na mysli Camouflage z TR: Angel of Darkness, lokácia by na to bola. Prekvapivo, myslela som, že naše mesto už ničím nedisponuje, očividne je ale bydliskom netušených možností.

Nebola som plávať, na verejné priestranstvá typu kúpalisko či plaváreň sa mi nechce. Priveľa ľudí na môj vkus… Nebola som v zahraničí, na túre či na nejakej párty. Úplne nezáživné leto, ozvláštnené len spomínanými cosplaymi.

Je to trochu smutné (pre mňa), ale čo narobím, keď ani nebolo s kým niekam ísť? Pred siedmimi rokmi ma prišli pozrieť vtedajší českí kamaráti, stanovali sme na priehrade pod značkou “Zákaz stanovania”, bola zábava. Ale to som za sebou nemala x pokusov o samovraždu, nebola som nebezpečným kamarátom, o ktorom nikdy nik nevie, čo zas najbližšie vyparatí. Pred dvomi rokmi sa uskutočnil posledný pôvodný sociálny kontakt so spolužiačkami zo základnej a strednej a tým to zhaslo. Čím? Mojím záchvatom, disociatívnymi kŕčmi.

Nuž, ale aby som sa len neľutovala, užila som si cosplaye, vážim si, že bývam sama a mám súkromie nerušené matkou a bratmi, vlastnú izbu. Je to fajn, hoci niekedy mi len prítomnosť psa prekáža a je mi smutno. Učím sa to však predýchavať a ostávať nažive; kdesi sa tu povaľuje zoznam toho, čo mi pri tom pomáha. Škoda len, že v ňom viac nie je terapia, ktorej mám pri tom za sebou takmer 7 rokov, z toho o týždeň “oslávim” 5 rokov s Martinou. Asi toho už bolo priveľa a chcelo by to naozaj nájsť iného terapeuta. Však čo už s ňou, keď mi neverí.

A zas sa ľutujem? Jo. Končím.

Váš nezmar Sonya

Automaticky predpokladaj, že zrania

Psychologička mi dnes povedala, že mám možno na ľudí privysoké nároky. Áno, myslela som si, že sa niektorí dokážu nesprávať ako beštie, ktoré zrania a zradia. Nuž, zdá sa, že som sa naivne mýlila. Aj o Martine som si myslela, že je v pohode. Očividne nie je, keď mi po štyroch rokoch povie, že mi neverí. A čia je to celé vina? Moja, samozrejme. Mala som automaticky predpokladať, že zraní, ako vždy všetci. Ako priatelia, ktorí sa na mňa v najhoršom vykašlali, ako bývalý psychológ, ako tí, s ktorými som chodila. Je, napokon, iba človek, a pri ľuďoch netreba očakávať nikdy nič dobré. Určite som tiež taká, nie že nie. Tak prečo by práve Martina mala byť iná? Zato, že pracuje s ľuďmi, ktorým údajne chce pomôcť? Ale no tak, nebuďme naivní.

Premýšľam, či tam teda ostať alebo sa na to celé vykašlať. K ďalšiemu psychológovi ísť nechcem, pretože je to zas len človek, to už by som si musela objednať terapie u nášho psa, aby to za niečo stálo. Myslela som, že terapeut zakladá psychoterapiu na dôvere, ale očividne niečo také očakávať je smiešne.

Spolužiačka ešte na gymnáziu mi raz povedala, že pri rozhovore s priateľom mám automaticky predpokladať, že ma zradí. Vtedy som bola prekvapená, že to má teda peknú predstavu o priateľstve, ale zdá sa, že to presne tak funguje. Každý zradí. Vždy. Je, zdá sa, priam hlúpe myslieť si, že kamarát či psychológ je človek, ktorý je tu na to, aby sa správal ináč a aby sa mu dalo dôverovať. Dôverovať sa nedá nikomu. Vraj samota škodí, ale prežívať sklamanie vždy znova a znova? Nie, ďakujem, to radšej zdochnem kvôli tomu, že ma zabije nedostatok interakcie s tými beštiami zvanými ľudia.

Váham. Mám si do budúceho sedenia premyslieť, ako ďalej. To stay or not to stay? Dnes som tam poväčšine len mlčala a myslela si svoje. A tak to nemá cenu, vraj by bolo treba obnoviť dôveru. Okej, len ako na to? Keď viem, že čokoľvek jej poviem, zrejme mi z toho neverí ani pol slova?

Automaticky predpokladaj, že ľudia zradia/zrania, pretože to je v ľudskej povahe. Neexistuje nič ako verný priateľ, ako dôvera na terapii. Je to trochu trpké zistenie, ale pravdivé. Samozrejme, že som si to všetko musela vyskúšať na vlastnej koži, ale nik ma na to nepripravil. Všetci vedú reči typu: “Priateľ ťa nikdy neopustí”/”Terapia je miesto, kde môžeš tomu druhému veriť” a blah-blah, ale to je bullshit. Obyčajná lož. Ľutujem, že som kedy do nejakej terapie šla, že som kedy dôverovala. Nevypláca sa to.

Váš znechutený nezmar Sonya

Čo mi pomáha prežiť

Včera som opäť mala dosť zlý večer. Pomýšľala som na všeličo, nebudem to tu konkretizovať, aby sa náhodou niekto neinšpiroval. Napokon som si pustila song Cesta (povzbudivé, ja viem), trochu si poplakala a povedala si, že život pôjde ďalej. Lebo prečo?

1. Cosplay

Najbližšie chystám nie Laru, ale po roku zase Faith Connors, tentoraz z Mirror’s Edge Catalyst, ktorý som ešte ani nehrala, ale to Rise of the Tomb Raider tiež nie (hanba mi!) a príslušný cosplay som už robila.
Sneak peek photo.

Faith - MEC preview

2. Jonatán

Náš psík, ktorého sme si pred rokom vzali z útulku a ktorého právoplatná pani je momentálne na dobu neurčitú preč, tak sa oňho musím starať ja. A čo by bezo mňa, chudák, robil? Nemôžem ho nechať v štichu, preto to tu nejak musím vydržať…

3. Blog

Ešte vždy, ešte trochu hej. Nechce sa mi len tak to tu zahodiť a neobšťastňovať čitateľov svojimi brisknými myšlienkami. Ako by k tomu prišli?

4. Lieky

A zas nie že nie, bez liekov by som bola pod kytičkami už dávno, hoci sa o to dosť často pokúšam i s nimi. Ale na Abilify si nedám siahnuť!

Možno toho nie je práve najviac, ale aj jedna položka poteší, hlavne, že mi niečo pomáha, nie? A tak ma tu stále máte (plačte!). Yay!

Váš nezmar Sonya

Odchádzajú a odchádzajú

Z blog.cz. Pozerala som, že ďalšia blogerka prechádza na blogspot. Je to trochu smutné. Na blog.cz som začínala takmer pred desiatimi rokmi a fungovalo to. Nekašlali tam na to, ako na to teraz kašle Bára. Môj prvý blog je dokonca stále možné zhliadnuť, ach (http://ladysonia.blog.cz/) a tie reklamy rovno nad záhlavím skrátka nemajú chybu.

Vraj tam funguje čoraz menej vecí a špičkou ľadovca sú najnovšie inzercie, ktoré sú ako päsť na oko. Tak čo by človek aj čakal od služby, ktorá je grátis, však? Ale predsa len, pôvodne to takýto chaos nebol a dalo sa. Je to škoda.

S blogom to myslím smrteľne vážne (svojho času doslova smrteľne), aj preto som odišla, čo už s tým, že návštevnosť a početnosť komentárov poklesli. Spísala som článok, prečo odísť z blog.cz (nájdete to tu) a možno to znie ako triviálnosti, ale celkovo je to dobrý krok, po tých reklamách určite. Len nemáte autorský klub, propagácie, komunitu, čo dosť zaváži…

Na blog.cz ma dotiahli vtedajší (aj TR) blogeri ako Potkanka, Arakanga, LaraHCroft & Charlie, a je mi ľúto, že teraz sme ostali len v kontakte na FB, že už netvoria (až na posledné dve spomenuté, tie našťastie pri TR ostali – zaujímalo by ma, ako dlho ešte na blog.cz vydržia). Ale to je asi prirodzený vývoj vecí.

A ktovie, ako dlho vydrží samotný blog.cz, pretože mám taký dojem, že napokon to niekto celé zmaže a bude mať pokoj od neodbytných blogerov, ktorí, no predstavte si, chcú mať poriadok a ako-tak fungujúcu administráciu! Kto by také niečo čakal, že? Možno, že tí, ktorí teraz odchádzajú, sú ako tie povestné krysy opúšťajúce potápajúcu sa loď.

Fňuk.

O láske

Láska je len lož, stvorená na to, aby ťa pobláznila, ako spievajú Nazareth vo veľmi pravdivom songu Love Hurts. Je to zložitá záležitosť, náročná dokonca a nie každý je pre ňu vhodný. Ja nie som. To už viem.

Šialená chémia v mozgu, ktorý má obdobný pocit, akoby bral drogy (vraj, s týmto skúsenosti nemám), nám nahovára, akí sme len momentálne happy. Pritom sa ale podchvíľou trápime ako kone – a prečo Jozefínka nenapísala? Nemá ma už rada? – a robíme hlúposti, kvôli ktorým si budeme neskôr trhať vlasy.

Neverím láske. Netrvá večne, nie je to nádherné, ničím nerušené obdobie plné motýlikov v brušku. Je len trápením. Iste, sú tam aj pekné chvíľky, kvôli ktorým sa možno oplatí vyskúšať si ju, ale čím viac nevydarených vzťahov za sebou máte, tým ste presvedčenejší o tom, že to v konečnom dôsledku zato nestojí.

Deti sú zbytočnosťou, a tak načo vlastne s niekým byť? Aby človek nebol sám a sám? Asi. Nuž veru, samota je zlá. Či skôr osamelosť. Ale proti tej môžeme mať aj kamarátov a nemusíme sa otravovať s Jozefínkou/Jožkom, ktorá/ý neodpisuje, a tak stále dookola.

Láska len bolí. Pevne verím, že sa jej už budem vyhýbať. Kiežby to však bolo také jednoduché… Vie byť silná, veď to všetci vieme. Vie otravovať, kým jej človek nepodľahne a neprechádza si všetkými tými, ehm, sračkami odznova.

A možno vie byť aj pekná, len niektorí mali viac smoly než samotnej lásky…

Erik

Strácam ho. Definitívne. Cítim to.

Pripojil sa ku mne pred šiestimi rokmi, pamätám si to, akoby to bolo včera… Na bicykli v parku, keď som si šla zabehať. Vznikol z toho krásny vzťah… jediný, ktorý ma kedy neničil. Milovala som ho. A preto som ho nechala ísť…

Povedal mi úžasné veci, dal mi nezabudnuteľné. Hovorila som si, že tie roky nezmenia, že to bude ako predtým… chyba lávky. Zmenili. Nás oboch. Náš vzťah. Vzdialenosť, nepekné vzťahy medzitým, čas. Už to nie je on. A iste môže rovnaké povedať o mne.

Je vojak, vraj požiadal o odvelenie na misiu niekam ďaleko, pretože tu ho už nič nedrží. Asi. A vraj sa neozývam, neodpovedám… asi. Je mi napoly ľahostajný, napoly ho mám stále rada, ale viac než kamarátsky nie. Mrzí ma to, hrozne, no tie neskoré večerné návraty z cyklotrasy, tie chvíľky ukradnuté pre seba, tie vyznania sú preč. Kedy naposledy sme si povedali “milujem ťa”? Ani neviem. Zrejme preto, že i toto je preč…

Vzťah uvädol. Bolí to. Ale smiem sa aspoň zas občas porezať, môžem na seba kašlať a nebude nikoho, koho by to zaujímalo. Veď možno aj k psychologičke prestanem chodiť – načo, keď mi neverí? Už to ani u nej nemá cenu. Trebárs si nechám otvorené zadné vrátka a skočím tam len občas, iba pro-forma.

Hádam ostaneme kamaráti, ale možno ostane len ako spomienka kdesi v mysli. Viac sa k nemu nevrátim, rovnako ako sa už nevrátim na blog.cz. Bolo to krásne, ďakujem za to. Ale čo bolo, je preč.