Diabetes & hraničná porucha osobnosti

Prečo je mi to jedno, keď mi to pomáha?

Teda, na začiatok úplne úprimne: neviem, či mi terapia pomáha. Možno sí, možno no. Svojho času som po nej pravidelne mávala záchvaty, som schopná bez problémov bez nej vydržať niekoľko týždňov a popravde, nie vždy mi chýba, nuž a samozrejme, že Martinu v pravidelných intervaloch posielam do horúcich pekiel, keď ju práve nenávidím, Ako teraz: zas a zas tie reči o porušovaní stupídnej dohody. (Časť v kurzíve je mojím dodatkom.) No tak sa chcem rezať, bože a čo? Komu na tom krucinál záleží, okrem toho, že nikomu? Ona to beztak robí len z profesionálnej povinnosti, lebo by to vyzeralo blbo, keby jej klienti chodili narezaní ako špekáčiky. Však áno. Fuck your agreement, I will… alebo whatever, to už je čisto moja vec, či si ubližovať budem alebo nie. Hoci som stále možno až nemiestne hrdá na fotografie a na puzdrá z TR8, ktoré môžete vidieť na Instagrame, sebapoškodzovanie je niečím, čo mi pomáha, tak prečo by som sa toho mala vzdať?

Lebo viac škodí, ťavo.

Sakra.

Sedenie mám vo štvrtok a do tej doby som si mala pýtať nové termíny, dokonca ešte osobne, pretože minule tam sestra nebola. WTF? Prečo treba vždy všade chodiť osobne? Načo máme mobily a e-maily? A tento prežitok vládne v mnohých veciach, jedna moja príbuzná podniká a stále sa sťažuje, že ju preháňajú kvôli osobným stretnutiam, na ktorých sa na seba s klientmi usmievajú, pijú kafe a vybavia presne to, čo by mohli aj via mail.

Každopádne som tam po prvé nebola, po druhé som ani nenapísala SMS, aby mi zatiaľ nachystala tak 1-2 nové a zvyšok dohodneme, keď sa tam teda doplazím. Nuž a prečo? Pretože je mi šumafuk, či bude mať voľné termíny až v septembri, pričom teraz máme, áno, milé deti, polovicu júna.

(Tento večer bude zase raz na ho*no, I can see.)

V čom mi má tá „dohoda o neubližovaní“ (sebe, druhým to robím s radosťou, lebo HPO) akože pomôcť, keď je to len vyhrážka – Porežete sa a končíme…? Niežeby to tak úplne platilo, Martina má božskú trpezlivosť. Je mi však jasné, že začať s tým vo väčšej miere a pravidelne a nervy jej rupnú.

Who cares.

I should.

Viem, vieeem, tento článok je hrozne jednostranný, je len o tom, že sa chcem fiknúť a ona, beee, mi to nechce povoliť. Ale je to dôležité. Po dobu už takmer ôsmich rokov som závislá ako na heroíne a je to tak fajn, pretože som to iba ja.

Fuck these evenings.

Vlastne by som to mala chcieť nerobiť i a najmä kvôli/vďaka F., ktorý si to navyše prečíta a potom ma zožerie, ale on je večer and I don’t care! Takto to znie príšerne, no keby mi povolili, že OK, režte sa, nikoho to nebude zaujímať a predovšetkým vás za to nebudeme posielať do PL, tak jo, v sekunde sa veselo rozbehnem a rozrežem na slížiky.

Fuck this, fuck that, fuck everything.

Som sprostá and I do not care.

Tak či onak, som schopná zabudnúť si vypýtať termíny úplne – neúmyselne (jo?) a potom sa na to vykašlať rovnako ako na diabetológiu, kde som bola naposledy pred rokom, očné, kde som bola v septembri 2016 tuším („príďte minimálne raz ročne“ – hej, hej) a vôbec. Mám sa o chlp radšej a i tak na seba dlabem. Záleží mi na glykémiách, no nejdem na kontrolu očného pozadia či obličiek. No a ak budú tieto večery pokračovať, tak ani nepôjdem.

Celé zle.

No a možno by ma mohla M. proste sama vyhodiť, aby som sa na ňu mohla vyhovárať, nadávať na ňu a nenávidieť do špiku kostí.

Chcem to? Nope. A to je na tom to najkrajšie.

I’m sorry.

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, depresívna i hypomanická, divná a náladová.

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

BLOG IDEY O MNE 101 CIEĽOV ZA 1001 DNÍ TOP 7 TVORBA KNIHY DIA & HPO KONDIČNÝ DENNÍK KONTAKT
%d blogerom sa páči toto: