Diabetes & hraničná porucha osobnosti

Po búrke

Teraz prší už omnoho slabšie, pred chvíľou lialo ako z krhly. Hromy, sem-tam nejaký blesk, skrátka typická búrka. Človek aby sa bál mať zapojený notebook, pretože to vraj môže byť riziko. O to však teraz nejde…

Búrku zažil odo mňa nedávno i drahý F. (jo, písať naďalej Fernando je namáhavé). Úplne nezmyselne a neoprávnene som ho do krvi znenávidela a dala som mu to pocítiť, pretože bol v strede mojej príšernej nálady. Určite si to nezaslúžil, toho som si však nebola v tej chvíli vedomá, iba mi bolo jasné – až na druhý deň ráno – že som mu ublížila. A mrzelo ma to. Veľmi. Dokážem sa však aj ospravedlniť, občas si uznať chybu, tak som to spravila a postupne sa to hádam upravilo. I am sorry.

V puberte/ranej dospelosti boli u mňa hromy a blesky namierené voči blízkym bežné. Niektorí to ustáli, väčšina však nie. Whatever. To je minulosť. Tak načo sa k tomu vracať?

Po búrke vychádza slnko, rozjasnieva deň, niekedy býva dúha. Kvapky sa jagajú na tráve a listoch, vtáky si čechrajú mokré pierka. A opäť je všetko okej, pokiaľ nás teda netrafil blesk. Tak i u mňa. Včerajšia nálada bola excelentná, hoci bol večer a znovu bol v strede diania F., čo ale už mohol oceniť – a aj to spravil.

Je me changerai en or pour que tu m’aimes encore…

Niežeby ma F. nejak extra zbožňoval (asi), ale Céline Dion spieva veľmi pravdivo, konkrétne tamto znamená: „Zmenila by som sa na zlato, aby si ma ešte miloval.“ A to si teda z FJ houby pamätám. Preto už nechcem byť zlá, pekelne nepríjemná, nenávidiaca všetkých a všetko. No ukazovať tú veselú, príjemnú stránku, milovať a žiť, akoby zajtrajšok neexistoval bude dobrá cesta. Byť úprimná, brať veci s humorom, netrápiť sa kvôli maličkostiam…

A možno mať srdce na dlani a dušu odzrkadlenú v očiach…

* * *

Búrky sú súčasťou života, na to som už došla, človek ani nemusí byť hraničiar, i keď pokiaľ ním je, je to 20-násobne horšie. Čisto biela alebo čierna a stále nič medzi, čo je ťažké. Podľa PK psychologičky sa príliš škatuľkujem – zrejme áno, no potrebujem si uvedomovať svoje chyby a nedostatky (na tých pozitívnych zložkách až tak nezáleží:)).

U nás je už ticho a pokoj, napokon, tento článok píšem dlhšie než som chcela. A… i tak možno nemá hlavu ani pätu, premýšľam, na čo sa vyhovoriť. Thunderstorm’s almost gone. A tak to bude i v živote, zlé prehrmí, znovu sa ukážu slnečné lúče. Áno, je to klišé, no nie je to napokon pravda? Nedávno jeden môj FB kamoš písal, že sa chce zabiť. Snažili sme sa ho upokojiť, len dúfam, že sa nám to podarilo. Až keď vidíte, ako sa druhí trápia, tiež sa chcú odpraviť, ako sa človek, na ktorom vám veľmi záleží, takisto podceňuje, pochopíte, že keď tak konáte vy, nie je to pre vašich blízkych príjemné. Okoloidúci sa na vás môžu zasmiať či bez záujmu ísť ďalej, no vy, kruci, trápite iných.

Think about it…

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, depresívna i hypomanická, divná a náladová.

2 komentáre

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

BLOG IDEY O MNE 101 CIEĽOV ZA 1001 DNÍ TOP 7 TVORBA KNIHY DIA & HPO KONDIČNÝ DENNÍK KONTAKT
%d blogerom sa páči toto: