O mne

Budem žiť, akoby zajtrajšok neexistoval

Natrafila som na song Chandelier od mojej obľúbenej Sie (zvyknem aj od fav interpretov počúvať tie dva-tri mega songy do zblbnutia, kým mi nedocvakne, že majú aj iné a i tie môžu byť fajn). Dočítala som sa, že pieseň napísala po tom, ako stratila priateľa pri autonehode a stala sa závislou od alkoholu a drog.

Trochu odbočím – bola som včera po hádam dvoch mesiacoch na terapii a bolo veľmi fajn, dokonca som vraj Martinu potešila pár uvedomeniami a svojou vizážou, hoci aj 3 cm opätok mi robí väčšie problémy. Ale sukňa bola vraj fajn, i ten „jemný mejkap“ (podľa mňa sa v tom stále nevyznám, ale možno je dobré vidieť ma po nejakých šiestich rokoch, ako k nej chodím, i nalíčenú).

Nemám momentálne extra dobrú náladu, večer bude asi zas biedny. No chcem písať o tom, ako nadpis naznačuje, že by bolo hádam dobré aspoň niekedy žiť naplno, hojdať sa na lustri (refrén piesne), tancovať ako Maddie Ziegler vo videu, vziať si čo-to z tutoriálov zakúpenej knižky od Taryho (naľavo na IG). Chcem to? Áno. Možno konečne, trebárs mi v 26 rokoch čo-to docvaklo; alebo chcem „len“ žiť pre jedného muža, ktorý zas našiel inšpiráciu vo mne, ako píše.

Stratila som Erika a iných a hoci to neľutujem ani trochu, myslím, že by bolo lepšie namiesto ľutovania sa po rozchode, sebapoškodzovania a iných somarín vhodnejšie trebárs napísať o tom, neviem, poviedku, báseň, čokoľvek. Vziať to kreatívne. To už teda narážam na koniec prvého odstavca. Dobre, namotať si tamtakú závislosť nie je OK, ale hádam už z toho Sia vyviazla a môže sa stať inšpiráciou. A ja by som asi raz mohla napísať článok o ľuďoch, ktorí ma doviedli k lepšiemu či ich obdivujem. Teda… akoby som na to do zajtra nezabudla. Ach.

Pretože prežili, neopustili sa, a ak i hej, nektorí sa z toho dokázali vyhrabať, neskončili s miliardou jaziev na rukách… Vzali si z utrpenia niečo, čo ich nakoplo ísť ďalej… Snahou sa niekam dostali. A trebárs ani nemajú všetko, čo kedy chceli, čím chcem povedať, že drinou by sa možno dalo čosi-kdesi dokázať i u mňa, hoci nemám VŠ, maturitu som spackala, ako sa dalo a poškodila som si mozog – ale som až taký stratený prípad, ako o sebe tvrdím? Trebárs ani nie. Aspoň v PK vraj o mne všetci mame tvrdili, aká som bystrá a šikovná a blah-blah. So maybe…

A hádam silou mysle zvládnem i ten večer. Nie som až tak slabá, inak by som nedošla takto ďaleko:

„I’ve come so far. I’m not turning back.“ (Lara, Shadow of the Tomb Raider)

Pravdu povediac, neviem, čo konkrétne robiť pre to, aby som dokázala žiť, akoby zajtrajšok neexistoval, či mám do niečoho vraziť všetky peniaze na účte, kúpiť si trebárs najdrahšiu vec na Wish.com (čože?), alebo vydať extrarýchlo knihu… Možno, že to príde samo. Možnože raz na seba budem hrdá. Možnože… Jasné, treba pre to niečo robiť. Robiť pre to ale sakra veľa. Ale nie je v nás všetkých nejaká tá bojovnosť? (Okej, asi nie, ale chápeme sa, že?) A dokáže nás doviesť k cieľu. Tým mi napadá námet na článok: Kam by som sa chcela v priebehu času posúvať. Aké ciele plniť… Kam sa až dostať…

A teraz – hor sa hojdať na lustri!

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, depresívna i hypomanická, divná a náladová.

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

BLOG IDEY O MNE 101 CIEĽOV ZA 1001 DNÍ TOP 7 TVORBA KNIHY DIA & HPO KONDIČNÝ DENNÍK KONTAKT
%d blogerom sa páči toto: