Píšem si už nejakú dobu s jedným chalanom na FB. Je très sympa, najviac mi na ňom imponuje jeho dokonalý zmysel pre humor. Je jedno, ako vyzerá, ale čo slovo, to perla! Vážne, ak si ma chcete získať, buďte vtipní:) Aj Erik bol. Ale naňho som nas*aná, takže poďme ďalej.

Postupom času mi dotyčný, nazvime ho, čo ja viem, Fernando

(blbšie meno ti nenapadlo?)

začal byť veľmi, ale fakt že veľmi sympatický. Aby som nechodila okolo horúcej kaše: Neviem, či je to HPO-čkou alebo som proste divná na n-tú, ale som i cez internet schopná zamilovať sa až za hrob. Netvrdím, že teraz som.

(Viete, čo je najkrajšie? Že dotyčný mi odoberá články a tento si prečíta a ja sa budem môcť ísť od hanby zahrabať do Antakrtídy. Never mind.)

Takže, nie som. Ale čo je očarujúce, blížim sa k tomu. Nehodlám sa znásilniť ho cez Messenger

(fakt? Ale znie to dobre, non?)

ani posielať mu spoľahlivou poštou prstienok, ktorý by mohol skončiť trebárs na Seychelách, poznáme poštu – ale mám ho hrozne rada a basta.

Je dosť zďaleka, nie je ani Slovák, a pokiaľ by sme sa mali niekedy vidieť (čo zas nie je až tak nereálne), musel by prísť on, no to by asi bola frekvencia stretávok raz ročne a čo s tým? Už s takým mám skúsenosti a dopadlo to tým, že som začala so sebapoškodzovaním. Kadiaľ teda cesta nevedie, to už viem (vivat psychoterapia!).

Fernando je strašne, strašne, tisíckrát strašne zlatý a zdá sa, že ma má rád, čo mi hrozne hreje srdce. Lenže, viete, ako to je s nami. Keď o nás, hraničiarov, niekto prejaví záujem, tak sa naňho/na ňu príšerne, fakt desivo namotáme a namýšľame si, akí sme pre dotyčného/nú dôležití. Lenže nie sme. Proste nás má rád, ale tam to končí. My si predstavujeme svadbu – pretože čo budem popierať, hoci sa vydávať v živote nechcem, lebo je to nepraktické a vôbec, ale predstava hezká -, 10 detí (nie, toto nie je pekná predstava) a domček na stračej nôžke, dajme tomu. Sme nadšení, a to až do chvíle, keď nám dotyčný/á oznámi, že sme preňho/pre ňu predsa iba kamaráti – naše predstavy, túžby a pomaly zmenené priezviská (ak sme ženy) padnú do hlbín a namiesto toho príde spaľujúca nenávisť. Zabili by sme toho človeka, bez milosti. No a keďže sme divní, tak to radi obraciame proti sebe a začneme si ubližovať, lebo sa s tým nevieme vysporiadať.

Takže čo z toho plynie? To neviem, iba viem, že som z neho hotová a skonči to zle, ale je mi to šumafuk, pretože som proste namäkko a správa sa ku mne hrozne pekne. Teraz by sa trebárs patrilo, aby tu bol obrovský nápis s desiatimi tancujúcimi výkričníkmi v znení: „Fernando, I love you!“… lenže to by bolo moc dokonca i na mňa (a navyše by to nebola pravda). Proste som mu naklonená trochu viac, než by bolo možno vhodné, ale môže sa stať i to, že si to udržím v tejto rovine (a potom jedného dňa príde a ja ho znásilním ešte medzi dverami).

Dobre, som osamelá. Dobre, potrebujem spriaznenú dušu. Priznávam aj bez mučenia, a čo bude z tohto celého, ešte ani srnka netuší, ale zatiaľ sa to vyvíja fajn a som zaňho hrozne rada. Pravdepodobne si nájde niekoho tam, kde býva a mne ostanú oči pre plač, no dostanem sa cez to. (Už si musím chystať negatívne scenáre, pretože nepripravenú by ma odviezli rovno do PK.) A budem mať hádam aspoň kamaráta…

Rate this post

One thought on “Pocit

  1. to, ze sa chces vydavat, mat 10 deti a byvat so svojim idolom v dome nie je HP ani ziadna ina porucha, je to obycajna zamilovanost a prezivame ju komplet vsetci. obcas to konci tym, ze nas druha osoba odmietne, obcas zase tym, ze ostaneme spolu a sme statni. je to zlozity cit a moznosti je vela, podla mojej skusenosti je najlepsie cloveku rovno povedat ako sa ohladom neho citime. bud nas odmietne, pokusi sa vyuzit, alebo posle to Pé, ale aspon vieme, na com sme. podla posledneho odstavca usudzujem, ze uvazujes zdravsie ako bezna zalubena zena, cize poruchu do toho vobec nemiesaj. nenechaj sa nou definovat.

    na tvojom mieste by som sa viac trapila tym, ze ide o cloveka ktoreho si nikdy nevidela a teda o nom vies iba to, co sam prezradi. stretni sa s nim (trebars sa tvoje sympatie vyparia za 5 minut, ale ak nie, tak ostava problem vzdialenosti) alebo ak to nema buducnost (ako sama usudzujes), tak sa skus od neho odputat tak, aby ti to sposobilo co najmenej skod. to sa da napriklad urobit tak, ze ho nahradis inymi ludmi. nemusia to byt nutne relationship material ludia, ale pokojne aj kamosi, nahodni znami, ktokolvek, kto ta aspon obcas vypocuje alebo ti povie mile slovo. ako sama konstatujes, si osamela. to ja zazivam taktiez nonstop :D viem, ze moja skusenost sa nemusi nutne prenasat aj na inych ludi, ale v tomto smere mi pomohlo napriklad dobrovolnictvo, part time praca kde je potrbne robit v time, alebo aj praca v kaviarnach a podobne (zivim sa pisanim a uz mi hrabalo z home office, tak som sa rozhodla ist do cajovne/kaviarne/hockam, kde maju wifi), nemusi to byt velky skok od tvojej dennej rutiny. ale obcas pomoze ked si napr hodinku-dve pises blog v prijemnom prostredi, kde su ini ludia. ak sa nechces socializovat, tak ich mozes ignorovat (ako ja), ale mne prospelo uz len to, ze som vysla z domu a vnimala som, ze nie som sama medzi 4 stenami. a ktovie, trebars sa s niekym das doreci a uvidime, kam ten rozhovor bude viest :)

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!