Bola som dnes na terapii a bolo fajn, cítila som sa tam veľmi dobre. Martina dokonca naznačila, že by sme sa mohli pustiť do tém, o ktorých sa vyjadrila, že mi neverí – alebo dobre, úplne takto to zrejme nemyslela, ale rozhodne to tak vyznelo.

Teraz mám za úlohu pustiť sa do úvahy „Čo ďalej so svojím životom“, tiež čo od terapie ešte očakávam, kam sa chcem posunúť, dostať, prehrabať. Našťastie mi to dala vypracovať na doma, keby trvala na tom, aby som jej to povedala hneď, sedíme tam ešte doteraz. Čo by možno takisto nebolo od veci, dnes sa mi nechcelo odchádzať.

Moja rétorika je príšerná. Občas si želám, aby sme komunikovali via e-mail.

Ukázala som jej posledné fotky a žasla, vraj som bola parádne nalíčená, což je teda pravda, vizážistka je úžasne šikovná. Sama som sa pokúsila o niečo ako mejkap, výsledok môžete vidieť teraz vedľa na IG (netuším, či je dobrý alebo zlý, ale nemám prax, takže to asi bude bieda). Len poznamenala, že si všimla, že som nalíčená a mama neskôr dodala, že to sa nedalo nevšimnúť. Ehm.

Maťa je vlastne fajn a keď sa teraz chce pustiť do tých vecí, je ešte fajnejšia. Neviem, či ju mám rada, príliš už nie, bola by som dokonca schopná povedať jej veci, ktoré by ju zrejme do krvi urazili, preto mlčím. Z toho plynie (ponaučenie, povedala Kráľovná Alici), že ju ešte trochu rada mám, nie?

Dobre. Priznávam. Mám. Ale len takto medzi nami. Jej to asi nepoviem, bo som divná.

Je fakt strašné, že jej neviem odpovedať na otázky, na väčšinu z nich. Tak napríklad, v čom mi terapia konkrétne pomohla. Nechodím už narezaná ako špekáčik, tá hlúpa dohoda o neubližovaní si je vlastne dobrá, i keď na ňu nadávam. V PK som nebola vyše dvoch rokov. Nie som až tak hrozne rozbitá ako predtým a niečo pomôcť muselo, len ja absolútne netuším, čo asi.

A čo teda ďalej so svojím životom? Eh, to keby som vedela. Písať blog, vydať knihu, cosplayovať (napokon zo mňa bude Harley Quinn nielen zo Suicide Squad, ale i z Arkham City, niektorých to celkom potešilo) a kam sa chcem posunúť, ani srnka netuší. Niečo však vymyslím.

Mala som z toho mierne dojem, že by sa ma už rada zbavila – nečudujem sa jej -, ale ČO budem robiť potom? Bez terapie?? Navštevujem psychológov 8. rokom a už som si navykla na tie termíny, rozhovory, respektíve teda otázky a moje strašne chabé odpovede. Na Martinu stále nedokážem pozerať, dokonca sa to tuším zhoršilo, nehľadím na ňu už ani vtedy, keď rozpráva ona. Ale to je jedno. Je tu. Keby dačo, môžem jej napísať mail. A čo potom? Keď budem zúfalá, možno suicidálna, s túžbou minimálne sa rozrezať na slížiky – a nebude nikto, kto by ma vypočul?

Svojho času som si myslela, že po ukončení sedení sa zas začnem rezať a celé to bude k ničomu. Už si tým nie som úplne istá, trebárs tá príšerná sebanenávisť poľavila a neviem, prečo by som sa ešte mala neznášať. Napríklad tieto fotenia s Majkou mi pomáhajú v tom, že i ja uznávam, že tam vyzerám dobre a tie photoshooty sú vydarené. Takže keď mi bude najhoršie, pozriem si tie fotky a začnem sa rozpúšťať :3

Vlastne mi je fajn. Náladu mi kazí len to, že jedna z našich mačičiek má rakovinu. A bolí ma hrdlo/ďasná či zuby, prípadne hlava, neviem to identifikovať, už pár dní… ale to prejde. Ešte si nejak vyladiť cukrovku, s ktorou tu o týždeň budem 22 rokov a všetko by bolo okej. Som… pozitívne naladená. Trochu ma serie Ravando, ktorý nešiel fotiť a netuším, kedy a či sa pôjde, ale inak… no prob. Život je fajn.

N’est-ce pas?

Rate this post

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!