Diabetes & hraničná porucha osobnosti

Zas tá zlá

Presne to som. Opäť, ako vždy. Podľa mojej matky. Vďakabohu už vyše roka nebývam doma a vídame sa len doobeda, keď sem prídu s bratom buzerovať a vyvenčiť psa, s úľavou ich potom vždy vyhadzujem. Príde, má stupídne poznámky, a skočí to tým, aby som šla ja do PK a vraj čo mi zase je. Nebyť jej, moje dni sú teraz celkom okej.

Ale čo, zrejme je z tej sorty ľudí, ktorí by nemali mať ani škrečka, nieto 4 deti. Najradšej by som ju vysmiala, ale to by dopadlo blbo, preto mlčím a pokúšam sa nevšímať si ju. Svojho času by som sa dorezala, ale prečo? Kvôli niekomu takému? Nestojí mi zato. Okrem toho ma čaká fotenie v šatách bez rukávov, preto sa mi nechce pridávať Majke prácu, aby musela retušovať rany. Možno je tam aj nejaký podiel terapie, ktovie.

A tak som zas ja tá zlá, ktorá si snáď ani nezaslúži dýchať. Kašlať na to. Krčím nad tým plecami a v duchu sa smejem, inak by som sa s takou osobou zbláznila. Koniec koncov, svojho času som si myslela, že mi na nej záleží, teraz mi je iba na smiech a to je rozhodne lepšie. Poučila som sa.

Rate this post

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, depresívna i hypomanická, divná a náladová.

2 thoughts on “Zas tá zlá”

  1. bohuzial, rodinu si clovek nevybera.
    schvalujem tvoj pristup. ak nevidi, ze ti ublizuje, tak si nezasluzi aby si ju brala vazne.

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!