O mne

2 roky bez Pezinka

Do PL som začala chodiť v roku 2012, od tej doby som tam bola pečená-varená. V r. 2014 dokonca 4 hospitalizácie, až mi lekár povedal, že som ako bezdomovci, tí tam chodia tak často. Poväčšine to teda bol PK, raz iná nemocnica, do ktorej už ale nechcem viac vkročiť.

Naposledy som tam bola vo februári 2016, odvtedy nič, akoby som bola odrazu zdravá, ha! Občas si hovorím, že by bolo fajn ísť na preliečenie, ale ísť tam dobrovoľne hraničí so šialenstvom, nebudem sa vyjadrovať prečo. No a hoci večery bývajú občas ešte zlé, nechce sa mi predávkovávať sa a ešte viac si poničiť mozog.

Lekári sú tam fajn, až na to, že sú cvoci a nik tam nemá ani len poňatia, o čom je diabetes. Odkedy mi tam pri poslednej hospitalizácii nepichli na noc inzulín, hovorím si, že by som musela byť proste debil, dať sa tam zavrieť znovu. Ráno som im ovracala polovicu oddelenia a ich to netrklo, že diabetik tak trochu ten inzulín jednoducho potrebuje. Na toto aspoň trochu schopný je len jediný lekár, ale nebudem menovať, bohvie, ako by to dopadlo.

Posledné cca dve hospitalizácie som skončila na neuropsychiatrii, čo je na to, že je polouzavreté, vážne fajn oddelenie. Problémom bolo len osadenstvo a to nehovorím preto, že sa na mňa vyrútili kvôli článkom z blogu, s tými ľuďmi sa nedalo baviť o kultúre, knihách či skrátka aspoň trochu na úrovni. Prípadne sa ma diabetička na moju otázku, či je dobre kompenzovaná, spýtala, čo tým myslím?

Vlastne sa mi tam nechce vracať už vôbec. Mám veľa roboty (čítaj: cosplayov). Primár, ktorý bol pohodový, je preč a netuším, ako to tam po jeho odchode vyzerá. Okrem toho stále trpím nepríjemným zdravotným problémom, ktorý si nie a nie vyliečiť a s ktorým sa tam nehodí ísť. A áno, hľadám si výhovorky, prečo tam neísť. A to je asi fajn, veď chcieť byť dobrovoľne zavretý/á v PL nie je normálne.

Dúfam teda, že o ďalšie dva roky budem takto písať článok „4 roky bez Pezinka“ a že toto nepríjemné obdobie je za mnou. A ak som to práve zakríkla, tak sa fakt naštvem.

Rate this post

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, depresívna i hypomanická, divná a náladová.

1 thought on “2 roky bez Pezinka”

  1. To je super, dúfam, že to skutočne dlho vydrží. Ja som v lete minulého roku už myslela, že sa nechám zavrieť do Pezinka (psychiatrička mi vtedy povedala, že ak nové – terajšie – lieky nezaberú, tak ma tam pošle – vďaka bohu, že lieky pomáhajú). Ale našťastie sa tak nestalo. Ja som zažila len oddelenie psychiatrie na Kramároch a nebol to dobrý zážitok, je to strašná nemocnica (a oddelenie). A tam som bola asi 3-krát. Naposledy v 2013. :)

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!