Hraničiarka je polooficiálny názov môjho rukopisu, ktorý je tak nazvaný už pevne, ale ak mi to raz niekto vydá, ešte je šanca na zmenu. Už som sa tu o ňom viackrát zmieňovala, poďme sa teraz pozrieť na to, ako vznikal.

Dátum jeho vzniku je už tak ďaleko v línii času, že je zabudnutý, každopádne to, čo teraz čítajú vo vydavateľstve, je druhá, takmer definitívna verzia. Prvá bola dosť od veci, nájsť ju môžete na mojom starom blogu na blog.cz, ale to, čo si prečítate tam, je úplne odlišné od toho, čím teoreticky raz budete prechádzať knižne. Pokiaľ mi tento sen vyjde, mala by som to asi z pôvodného blogu zmazať, aby sa to nemýlilo.

Tento rukopis – ktorý rukou ani nikdy písaný nebol, len tak mimochodom – je vo viacerých smeroch výrazne inšpirovaný mojím vlastným životom a do jeho dopísania som sa pustila po prečítaní Odtieňov dúhy od Elizabeth, keď som si najprv spísala vlastné životné osudy, a po zistení, že by ťažko vyšli čo len na dlhšiu poviedku, som si povedala, že nejaká tá fikcia k tomu musí byť.

Písala som to spočiatku vážne dlho a ťahavo, dokončila som to za pár dní, keď som denne tvorila pár tisíc slov a príbeh krásne plynul. Bolo by skvelé, keby si to prečítali idioti z nemenovanej triedy na nemenovanej škole v našom meste, pretože správanie spolužiakov a triednej hlavnej hrdinky je tam vykreslené tak, ako som to zažila ja. Nič pozitívne, nutno dodať. Decká sú zlé. Opísaný je tam aj výsmech za cosplay, keď boli decká opäť primitívne a zlé; otrieskať to istým ľuďom o hlavu by bolo suppa!

Spravila som si osnovu, pričom som na ňu postupom času zabudla a záver bol už úplne iný ako v nej, ale dopadlo to pre hl. hrdinku dobre, tak, ako by mohlo aj so mnou – no, snívajte s nami. Popýtala som sa, koľko je asi tak vhodný (minimálny) rozsah a toho som sa držala, vyšlo mi to akurát, možno po úprave trochu dlhšie, ale to je zatiaľ len predstava.

Písala som či vo dne, či v noci, keď som si uvarila druhú kávu a civela na obrazovku aj do druhej nadránom, to mi bolo jedno; vytvorila som, ako ste mali možnosť vidieť, už tretiu verziu obálky, pripísala pokec o autorke spolu s fotkou, ktorá je aj tu (Gravatar napravo v menu) a všetko by bolo dokonalé, keby som to mohla už fyzicky držať v ruke, ale ak to aj nastane, pretečie zrejme ešte dosť vody.

Každopádne, výrazne mi muselo pomôcť písanie blogu a, samozrejme, čítanie ešte z minulosti, keď sa na mňa „nachytali“ princípy, čo a ako v pravopise a inom. Verím, že ešte tento rok budete mať možnosť aj vy čítať Hraničiarku a napísať mi potom niekam úprimný názor na ňu. Konštruktívna kritika bude vítaná, prílišným chválam neuverím :D

Rate this post

2 thoughts on “Ako som písala Hraničiarku

  1. Obálky, ktoré si vytvorila Sonya… Sú zbytočné, lebo ti (ak ti to vyjde) urobia kompletné inú a (dúfam) na inej úrovni :D. Tento článok sa inak tak jednoducho čítal, jak po masle, normálne že, potrebujem, aby bol dlhší. (aj zároveň pobavil)
    Otázka: koľko ti trvalo dopísať knihu? A koľko si jej mala celkovo rozpísanej? Ma to zaujíma, lebo trebárs mňa, keď kopne múza, tak za deň napíšem cca 1500 slov. Ak ma to fakt že baví, tak pravidelne pokračujem trebárs týždeň. Lenže keď si to celé zosumarizujem, príde mi celý príbeh krátky, asi tak za dve hodiny ho prečítam. A keďže si napísala, že si sa do Hraničiarky pustila po tom, čo vyšla El kniha, tak i dunno.. zaujíma ma tvoj celkový čas.. :D

    1. No, úplne zbytočné hádam nie sú, a ak si do obálky aspoň v tomto prvom vydavateľstve nebudem môcť kecať, kopnem ich :D Som inak rada, že sa článok páčil.
      Celkový čas, uhm… trvalo mi to dopísať asi týždeň, ale celkovo som ju mala rozpísanú možno pol roka, tú prvú, rozťahanú časť.

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!