Uncategorized

Hrozná nálada

Mám fakt strašnú náladu a ak sa z toho nevypíšem, asi sa skrz-naskrz dorežem alebo niečo podobné. Takže… toto nebude pozitívny článok.

Predovšetkým mám chuť poslať komplet všetkých do kelu, ostať fakt sama a lízať si rany. Nie je to dobré. Odporúčam vám nepísať mi teraz na FB, pretože je možné, že skončíte v prepadlisku času, čo by som samozrejme neskôr ľutovala, ale neviem si pomôcť. Psychologičku som už čiastočne odsunula na vedľajšiu koľaj, prísť tam a asi ju zožeriem, takže minimálne ten raz tam dôjsť nemôžem. Ani nechcem. Vo štvrtok mám termín u psychiatričky, ak mi povie, že to mám vydržať, že večery určite prejdú a s liekmi sa hýbať nebude, tak zožeriem i ju. Ako Mileena.

Čo ma prekvapuje, je, že nemám priveľkú chuť ubližovať si, až na to rezanie, skončiť v PL je totiž skutočne tým posledným, o čo stojím. Nebudem sa rozpisovať, prečo to tak mám, pretože by som dourážala všetkých lekárov tam s jedným mojím obľúbencom na čele. A iste, podoba so živými mŕtvymi je čisto náhodná, ale človek nikdy nevie, však?

Navonok, pred rodinou sa tvárim, ako mi je fajn a nič sa nedeje, ale vnútorne mám Búrlivé výšiny a podobné literárne diela. Ani poriadne neviem prečo.

Občas mám chuť zmazať celý blog – čo, pochopiteľne, neurobím, toľko rozumu ešte mám -, zahrabať sa niekam do klbka a tváriť sa, že som nikdy neexistovala. Určite by to bolo lepšie a v duchu vyčítam matke i 26 rokov staré veci typu „prečo ma nenechala zdochnúť, keď som sa vyhrabala na tento prekliaty svet predčasne“. Martine vyčítam rok starú vec, keď sa vyjadrila, či sa istým veciam dá, nedá veriť, a sebe cca 4 roky dávne udalosti, keď som ani nebola schopná dokonať samovražedné tendencie – respektíve bola, ale prečo som sakra rozposlala SMS-ky na rozlúčku, navyše nesprávnym ľuďom? Dvaja z troch sa nestarali a za to som im vďačná, jeden bohužiaľ až moc. Aspoň toto pripisujem psychologičke k dobru, že nereagovala a nechala to tak.

Toto vskutku nie je pozitívny článok. Whatever. Kým si nezoženiem raketomet ako v TR3 proti mutantom v Antarktíde a nevystrieľam celé mesto, ešte to nie je také zlé. Mám síce nové airsoft pištole v štýle TR1-5, ktoré musím zafarbiť, pretože rukoväť je z nejakého dôvodu hnedá, ale neplánujem nimi nikoho ohrozovať, keďže som mierumilovný človek a idem zásadne len proti sebe. Fyzicky. A nie je to vari moja existencia? My body – my temple? Čo sa kurňa každý stará, keď sa chcem zlikvidovať? Nepochopím to. Hlavne, že keď ťa zachránia, tak sa na teba vyserú, ale toto si berú za veeeľkú povinnosť. Parchanti.

No nič. Mala by som končiť, toto je plné negativizmu a smútku a zrejme i zloby. Holt taká nálada…

Rate this post

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!