Včera som mala terapiu, čo ešte samo osebe nie je také smutné, hoci trochu som si poplakala a priznala som Martine suicidálne tendencie, ktoré pravidelne prichádzajú s večerom. Vďakabohu ma nezamkla u seba a nezavolala na mňa záchranku, čo si cením. Po skončení sedenia som tradične zamierila do Tesca, kde som okrem dvojice čajov – ulietavam na čajoch! – zhrabla aj bonboniéru pre mamu na nadchádzajúce narodeniny.

Pri východe to mnou praštilo o zem, už pomaly rovnako tradične, keď som na tom psychicky horšie – a teraz aby som sa zamyslela nad tým, či mi tá terapia ešte dáva viac dobrého než zlého…

Neviem, prečo vždy, keď prídem k sebe, som obklopená policajtmi. Nie inak tomu bolo i včera, keď pri mne opäť nejakí čupeli, zavolali mi záchranku a tí ma naložili. Samozrejme sme sa poznali, už ma poznajú všetci záchranári v okolí. Zmerali tlak, glykémiu, ktorá bola veľmi „vtipná“, 25,1 mmol/l (hádam viete, že normálne má človek okolo 5 mmol/l), tak sme sa po krátkom rozhovore v štýle: „No a? Mne je to jedno! Až oslepnem, zabijem sa a bude pokoj!“ zhodli, že bude lepšie ísť do nemocnice.

Aby som na to nešla tak podrobne, prerevala som tam pomaly celú dobu, vysvetlila mladej lekárke, že mne je to skutočne celý život jedno, aké mám glykémie, sväto-sväte prisľúbila, že doma si to dám do poriadku a podpísala som reverz. Byť tam s tými umierajúcimi babičkami, navyše pravdepodobne napokon tradične uväzovaná k posteli, aby som sa nedorezala, no a čakajúc na diabetológa hádam až do utorka nie je nič pre mňa, navyše keď každý diabetik, čo má doma inzulín a glukomer (plus hádam prúžky na meranie cukru v moči) aj má doma všetko, čo potrebuje na zrovnanie. V danej nemocnici mi už svojho času nevrátili Actrapid, denný inzulín, ktorý sa v súčasnosti vďaka Ficovej politike zháňa veľmi ťažko, a takisto mi včera nepodali celú dobu inzulín, hoci vedeli, aké mám glykémie. Zrejme teda kvôli tomu mi doma glyčka vyletela na „high“, čo glukomer ukazuje nad cca 33,3 mmol/l. Možno by som sa do tej nemocnice už nemala vracať, podobne ako do nemenovanej psychiatrickej liečebne, kde nevedia, že bez inzulínu človek len ťažko prežije. Vlastne si myslím, že čo-to o diabete prvého typu vedia na Slovensku iba na Kramároch a v Ľubochni, inak je to jedna veľká katastrofa a myslieť si, že „je to lekár(ka), niečo by o tom vedieť mal(a)“ je… nuž, naivné.

Cukrovka je našťastie choroba, pri ktorej má pacient komplet všetko vo svojich rukách a ak vie, ako to chodí (čo by som po takmer 22 rokoch s ňou mohla, non?), dokáže sa dať pekne-krásne do poriadku sám. Takže som si povedala, že sa mi nechce skončiť slepá, či s amputovanou nohou, či na dialýze a s miernou pomocou od mamy si to zrovnám. Iste, princípy poznám, mechanizmus „lopta do steny“, ketoacidóza, hypo-/hyperglykémie, to všetko mám teoreticky zmáknuté, len som na to tak dlho srala, že nejaká tá rada bude dobrá. Napokon, mama sa mi o DM starala do mojich tuším 17/18-tich, keď som si dupla, že som dospelá, kašlem na ňu, čo sa mi teraz teda vypomsťuje, keďže mi to dlho bolo všetko šumafuk. Treba ale uznať, že ešte vidím, chodím, obličky mám, takže trebárs sa to ešte dá zachrániť.

Neviem, či mi uverili, že tá bonboniéra nie je pre mňa, ale asi som si nevybrala úplne najlepší čas na jej kúpu. A doma mi cez telefón mama beztak ponúkla zjesť niečo sladké („nehovor mi, že nič nemáš!“), pretože sa mi nazbieralo naraz trochu viac jednotiek inzulínu. Napokon to teda dopadlo celkom dobre, hoci ma to vyšlo 22€ za taxík domov (za blbosť sa platí…), no nadplakala som si zrejme aj do zásoby, dozvedela som sa, aké je smutné, že mi to je šumafuk celé a navyše mi ponúkli aj Pezinok, vraj aby som získala chuť do života. Po nastavení glykémií. Ten som odmietla, pretože mi jasné, čo by tam s tým nastavením, ak by aj náhodou bolo dobré, porobili.

Nuž a záverom: ak sa chcete dať nastaviť a ešte nie ste plnoletí, odporúčam spomínané Kramáre, pre dospelých ostáva asi len Ľubochňa, ale tam dokážu dať do poriadku za 5 dní (mám overené). Ale predsa len, najlepšie je, ak viete, čo a ako sami/y a nikam sa nemusíte hrabať. Ono Kramáre si nepamätám a v Ľubochni je dosť otupno, aj keď celkom pekne. Hlavne si nemyslieť, že by napr. psychiatri vedeli o cukrovke čo i len h…ouby.

Váš nezmar Sonya

Rate this post

2 thoughts on “Smutný koniec novembra

  1. Vedela by si vysvetliť trošku približnejšie, ako myslíš, že ťa hodí o zem? Ja viem, že to nie je sranda ale ty to tak popisuješ, akoby si proste vyšla von z tesca a zrazu si sa priamo hodila o chodník, čo teda v mojich predstavách vyzerá pomerne vtipne :D
    Takže hodiť sa o zem – odpadnúť? A prečo vlastne? Lebo ti príde zle, alebo je to z psychického hľadiska?

    1. No tak myslím tým niečo ako odpadnúť, vraj to tak vyzerá a tiež to pripomína epi záchvat, ale ja si z toho moc nepamätám a som vtedy mimo – nie v bezvedomí, ale v akomsi tranze. Je to z psychiky a zapríčinila som si to pravdepodobne sama, lebo som blbá, no. Ale bolo by fajn, keby ma niekedy niekto natočil, nech to vidím :D

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!