Necítim hranice, i keď som hraničiar, ako v niektorom svojom článku napísal(a) Madame Luc a vďaka tomu sa mi stal sympatickým. Samozrejme tým myslel borderline, borderline personality disorder, tú beštiu, ktorá požiera zaživa a ešte sa na tom smeje. Verte, že by ste nechceli byť hraničiari a denne sa zobúdzať s vedomím, že „dnes opäť niekomu ublížim, iným či sebe a v oboch prípadoch mi to bude jedno“. Vlastne nie. Ak sebe, bude to tak dobre, pretože sa nenávidím a to je jediná správna cesta. (Viz článok.)

Momentálne mi, ako ste iste postrehli, nie je dobre, a to vôbec. Nenávidím sa, navyše zaslúžene. Čierny extrém. Nevadí, onedlho sa prešvihnem do bieleho, podobne ako pred pár dňami, keď som prekypovala sebadôverou a bola som rada, že žijem. Huh? Chorobný stav. Ja som predsa niečo, čo musí byť zničené.

Toto vnímanie black vs. white je jediné, akým disponujem, v akejkoľvek oblasti, od seba, cez druhých, až po to, napríklad, ako sa stravujem. Aktuálne veľmi biedne a dúfam, že ma to zabije.
Tak to určite. Na to bude treba iné metódy.

Zjednodušene povedané, v tomto čase nenávidím všetkých a všetko, i vás. Psychologičku. Možno sa dorežem a budem dúfať, že ma za to vyhodí. Seba. Prečo by ma teda malo zaujímať, že tie rany spôsobím sebe? Na tom predsa nezáleží. Zaslúžim si ich.

Cítim, že som časovaná bomba a niekoho naozaj zraním. Čo na tom. Ak to bude niekto iný než ja, budem sa za to tak či tak musieť potrestať. Preto by som tomu mala predchádzať tým, že si ublížim vopred.

Hej. A bude to tak dobre.

(Tým pravdaže nemám na mysli samovraždu, z toho som už *kašle* vyrástla.)

Rate this post

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!