Výpoveď jazvy

Pôvodný článok vydaný: 30.10.2015

Som jazva.

Nachádzam sa na predlaktí Sonye Merchier a hoci môjmu egu sa to moc nepáči, som iba jedna z mnohých. Ale predsa len som v niečom iná, a nielen v tom, že som dostala exkluzívnu možnosť vypovedať svoj príbeh.

Skviem sa na ľavom zápästí. Dátum môjho narodenia je už dávno zabudnutý… hoci je možné, že som vznikla zhruba pred rokom. A mnohé roky potrvá, kým vyblednem – ak vôbec. Toto všetko nie je špeciálne – takých ako ja je tu veľmi veľa. Ale ja som ako prvá bola priečna, nie pozdĺžna!

Poznáte to – nazvime to dosť hlúpo – pravidlo? „Režte priečne, ak chcete, aby vás zachránili, pozdĺžne, ak sa chcete zabiť.“ Samozrejme, vzhľadom na žily.

Vznikla som z hlbokej sebanenávisti. Tá bola mojou matkou, mojím otcom je nôž. Možno vám to znie zvláštne, ale takto je to u mnohých z nás. Ach, presne si pamätám nesmelý dotyk noža s kožou (áno, spomínam si na chvíle tesne pred tým, ako som vznikla!), a potom vzplanula nenávisť. Ako keď prilejete olej do ohňa.

Uhryznutie nožom. Ou. V prvej chvíli nič, pohyb bol prudký. Potom konečne bolesť. Páli to, sakra! Rizikový pôrod! Krv, toľko krvi. Rana je hlboká a podľa toho to aj vyzerá. Rula plače.

Koncentrujú sa do mňa pocity autorky. Odpor, túžba po ublížení či po smrti, smútok, bolesť, únava, ale i zadosťučinenie a úľava. Potom strach.

Sekundy plynú a krv nepretržite vyteká. Nepomáha pritláčanie vreckovky ani… čo vlastne? Čo by Sonya robila, keby si zaťala do žily?

Krvácam, respektíve môj predchodca krváca. A s tým odteká napätie i časť nenávisti. Škvarí sa vo mne myšlienka: „Tak ti treba, ty krava! Pokojne vykrvácaj.“

Napokon to ustane, rana sa uzatvára. Postupne sa tvorím ja. Jazva. Memento mori. Vystúpená, červená, na dĺžku mám však sotva centimeter. Koľko to bolo do hĺbky? Ktovie.

Zostávam. Ľudia na mňa hľadia, zvyčajne s odporom, posmechom a odsúdením. Snažím sa nebrať si to osobne, nepripúšťať si to k… srdcu? Avšak predsa len to bolí. Hľadám niekoho, kto by ma nie priamo pochopil, ale aspoň nesúdil. Nechcem veľa, alebo hej?

Ľudia sa pýtajú, prečo tam som. Žiadajú i vyhrážajú sa, aby moji druhovia nepribúdali. Keď sa však poobzerám, vidím mnoho ďalších jaziev, teraz už i rovnakých a dokonca tiež dlhších, než som ja. Som z toho smutná. Nie je to bežné, aspoň myslím, že u vás ľudí nie, ale chcela by som byť sama. Ojedinelá. Jediná. Nie kvôli sebe, ale kvôli majiteľke ruky.

Som dvojsečná zbraň. Na jednu stranu som zachránila, na stranu druhú začnem byť zlá. Začnem prekážať. Teším sa na to. Snáď to bude znamenať, že s našou tvorbou je koniec. Som teda zvláštny tvor – ľutujem svoj vznik (áno, naozaj!), chcem byť sama… avšak pozor – neodsudzujem svoju stvoriteľku. Chápem, prečo to spravila. A možno by to mala vedieť, pretože cítim, že ľudia ináč nechápu. Nie som sama, ale som osamelá. To ma mrzí.

Som jazva. Memento. Výpoveď o vnútornom napätí a smútku. Som viac, než to, čo je vidno. Som nemým volaním o pomoc a sama som formou pomoci.

Ja som Bolesť, Nenávisť či Hnev. Nie som Ľútosť, nie som Samopaš, nie som Frajerstvo.

No tak, vnímate ma? Počujete, čo vravím? V živote nie je len radosť a okej, nie každý sa s tým vie úplne vysporiadať. Len na mňa pozrite. Pochopte ma, prosím. Pozrite cezo mňa.

Nikto nikdy nepochopí.  Každý uvidí len to, že – som JAZVA.

Rate this post

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!