Tabu

Tabu je to, o čom sa nerozpráva, čo je napriek tomu všadeprítomné, a i tak sa tomu na spoločenských večierkoch vyhýbame. Príkladom tabu sú napr. psychické choroby, cvoci, psychiatrie, anti-depresíva/-psychotiká a iné. A pritom sú to tak zaujímavé témy! Je strhujúce sa pri čaji o piatej baviť o rozrezaných končatinách, výplachoch žalúdka po TS alebo o tom, že Jožko odvedľa je zase raz v psychóze a myslí si o sebe, že je Kleopatra. Uveďme si príklad:
„Georgína, vedeli ste, že naša mačka Ruby je mániodepresívna?“
„To som teda netušila, milá Samara. Ako sa to prejavuje?“
„Celý deň v depresii spí ako taká chcíplotina, iba tri razy denne priletí ako pojašená a žerie, akoby to boli posledné granuly sveta.“
„A vy neviete, Samara, že mačka má dva módy? Sú to: hladná mačka a spiaca mačka.“
„Takže je duševne úplne okej?“
„To si píšte!“
„Sakra, Georgína, a ja do nej pchám antidepresíva a minule som volala exorcistu.“
„Veľmo zle, veľmo zle. Kde ju máte teraz?“
„Bola v cvokhause v Pezinku, kde jej dávali elektrošoky. Vidíte to spálené chúďatko bez chlpov tam na okne? To je ona.“
„Panebože.“
„Dáte si ešte čaj? Aspoň v ňom nie sú chlpy!“
Určite ste si všimli, že na blogu píšem o tabuizovaných témach ako o počasí a myslím si, že presne tak by sa mali brať. Nie je nutné, aby sa ľudia bavili o sebapoškodzovaní a inom pri raňajkách, ale som za to, aby selfharmeri prestali nosiť dlhé rukávy aj v lete, nehanbili sa za jazvy a mysleli si o ostatných svoje, práve tak, ako si to o nich myslia ostatní. Samozrejme, pokiaľ sú ešte v štádiu výroby nových a nových jaziev (ako by som rada bola ja!), dlhé rukávy sú nutnosťou. Chodiť s odhalenými dorezanými rukami je moc aj na mňa. Aj keď som tak začínala tiež, až tak som mala okolie na háku. A našťastie mi tá druhá časť aj ostala. Ľudia občas (tak dobre, často) pozerajú na tie jazvy ako vyorané myši, smejú sa, ukazujú si na ruky, ohovárajú… ale tak čo? Fuck them!
Váš nezmar Sonya
Rate this post

6 thoughts on “Tabu”

  1. [1]: no… mluvit častěji, říkáte… i kdyby tomu tak bylo, spousta lidí si z takových záležitostí dělá legraci a pak je celá věc o to více kontra-produktivní (nakonec to pak často končí těmi nejstrašnějšími scénáři)

  2. Ano, tyto témata jsou hodně tabu, určitě tedy pro normální komunikaci, trochu bych se bála, kdyby se o tom mluvilo častěji. I když občas  o takových věcech mluvím, ale jen s hrstkou vyvolených, kteří se mě po tom nesnaží ihned dostat k psychiatrovi :D

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!