Kruté večery

A to sakra kruté.
Trpím depresiami, pomaly to bude 7 rokov, odkedy sa zhoršili a stali klinickými, nie iba takými tými depkami tínedžerov. Občas som aj predtým mala zlé stavy… ale predýchala som ich a šlo sa ďalej. Po odkopnutí od chalana (oh, aké klišé!) som upadla úplne.
Pochmúrne jesenné dni mnohým nerobia dobre, a to ani nemusia byť, ehm, cvoci. Pokiaľ viem, v severských krajinách liečia takéto stavy ostrým svetlom, pretože tá tma… hm, tá neevokuje nič dobré. Ako som nedávno povedala Martine, mám pocit, že príroda sa vtedy prepadla do nejakej hlbokej diery, všetko chcíplo a už nás nečaká nič, iba smrť (yay!).
Práve o smrti vtedy premýšľam najintenzívnejšie. Mám plán, ako to ukončiť, ale neverím mu, pretože som príliš veľký idiot ešte aj na to, spáchať efektívne samovraždu. A tak by som sa aspoň strašne rada dorezala, ale nemôžem, lebo prečo? Lebo Martine by sa to nepáčilo.
Myslím, že v tomto smere tu ide primárne o ňu. Okej, chodím tam preto, aby som raz vyliezla ako človek, čo nemá potrebu ubližovať si, má sa rád (how?!) a podobné blbosti, ale do tej doby by bolo super potláčať suicidálne tendencie sebapoškodzovaním. Nebyť zákazu rezania – a o tom som presvedčená! – tak nemám mozog poškodený inzulínm. A vôbec, však ide len o mňa…
Toto myslenie, vyjadrené v poslednej vete, je večer umocňované. Som si istá, že mojou smrťou by sa ľuďom uľavilo, že komplimenty nemyslia vážne, že slová „milujem ťa“ hovorili iba preto, aby z toho niečo získali, alebo že nemám právo byť milovaná. Keď si to takto napíšem, znie to divne. Ale verím tomu, a to dlho, takže sa obávam, že ak nebudeme v terapii pokračovať ešte najbližších 20 rokov, nezbavím sa toho.
Snažím sa večer nejak zamestnať, aby som si odklonila myšlienky. Blogujem, sedím pri tablete nad niečím najlepšie infantilným, čítam. Ale ten príšerný pocit sa prehrýza a ja plačem, nenávidím sa, chcem si ublížiť, ľutujem sa (a nie že nie!), nemôžem dýchať. Inak, krásnu báseň s týmto názvom vytvorila Kira Curatio. Hej, a som osamelá. Nie som ochotná podeliť sa o utrpenie s rodinou, a keďže mi v reále ostala vlastne len Martina, musím si vždy počkať do sedenia. A to môže byť hoci o dva týždne. A i tak, keď tam prídem, sa príliš ostýcham na to, aby som si vypýtala objatie.
Chcem iba, aby ma mal niekto rád. Naivné, uh? Viem, viem. Ale predsa len… aspoň niekto… nezištne, bez sexuálneho podtónu, úprimne. Trebárs je chyba v tom, že sa nenávidím, že ľudia nechcú mať radi niekoho, kto to nedokáže ani sám u seba. Vina je teda iba na mne. Ako vždy. Mea culpa…
Tento článok je, obávam sa, hrozne sebaľútostivý. Zas a zas. Ale nech, teraz mi to neprekáža, vypísala som sa. Možno sa ešte rozplačem a bude to dokonalé. A dorežem sa. Bez ohľadu na Martinu, seba, vás, rodinu, slnečné erupcie a mačacie chlpy, ktoré sa mi usadili na mikine.
Alebo aj nie. Okej, okej… je to podľa nej dobrý úmysel, ale viete, čo sa hovorí o dobrých úmysloch a ceste do pekla. A tak, co mi zbejvá, len to pretrpieť.
Váš nezmar Sonya
Rate this post

5 thoughts on “Kruté večery”

  1. Když jsem dneska četla tvůj rozhovor na srdci blogu, byla jsem na tebe hrozně pyšná. Získala sis mě a získáváš si spoustu dalších lidí, kteří milují tvůj humor a dokáží s tebou soucítit, když píšeš o tom, jak ti je. Někdy mám fakt chuť nasednout na bus a přijet tě obejmout (i když bych nezaručila, že odjedu zpátky), protože to, s čím se každodenně potýkáš, není žádná prkotina. Jsem ale šťastná, že dál píšeš. Když tě to drží při životě a dokáže ti to vykouzlit úsměv (nebo aspoň na chvíli zbavit těch hrůz), není důvod přestávat. Jsi bezesporu úžasná bytost a i když to tak necítíš, jsi pro mnohé z nás velkou inspirací. Jdeš dál a bojuješ, přesto, že se všechno zdá být k ničemu; a tomu se říká odvaha! Myslím si, že spoustě lidí dokáže zlepšit den už jen to, že vydáš článek. Díky tomu víme, že pořád bojuješ. Možná jsi zmatená, možná jsi komplikovaná, ale o to víc jsi krásná. Doufám, že se někdy potkáme!

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!