Bez záujmu

Ozval sa mi Erik. Dvakrát v priebehu cca týždňa napísal, ale prvý raz sa dočkal strohej odpovede v zmysle „možno sa ešte uvidíme“, dnes som mu ani neodpísala. A tak, zdá sa, ostanem sama, až ma psychologička vyhodí. Teda pardon – až ukončíme úspešnú spoluprácu. Trápi ma to? Nie.
Sakra, áno!
Ako správna hraničiarka sa desivo bojím opustenia, preto radšej sama opustím, aby mi ostatní neubližovali. Takto som odstrihla bývalých/é, kamarátov (jo, je to rozhodne moja vina) a „zbaviť sa“ – fuj, ako nepekne to znie! – nedokážem iba Martiny. Nemal by ma kto objať, pochopiť či poradiť. Ale pretože som už veľké dievča (haha), zaobídem sa aj bez toho. Len mi bude smutne. Smutne, smutne… moc. A možno napriek všetkému okamžite po vyhadzove pôjdem a dorežem sa. Aj keď veselšie mi po tom nebude. Alebo sa budem len večne ľutovať…
Viac ale oňho nemám záujem, srdce mi zranil, dozvedela som sa, na čom som, tak prečo sa trápiť aj naďalej? Odlúčenie bude lepšie pre nás oboch. Okrem toho, skôr či neskôr si niekoho nájde. A ja? Nevermore… Dúfam. Možno budem akurát sexuálne frustrovaná, ale s tým sa žiť dá.
Mám chuť porezať sa.
Vyhladovať.
Predávkovať.
Zničiť.
Ale ľudia sú sebeckí… chcú človeka pri sebe, nech sa ten akokoľvek trápi. Súhlasím s tým, že samovražda je zbabelá, tiež s tým, že je trvalým riešením dočasných problémov, ale nestotožňujem sa s tvrdením o jej sebectve. Trápim sa takmer sedem rokov, nie je to dosť? A s cukrovkou dvadsať. A ako som už písala, zachraňujú len a iba z povinnosti. Rodina sa tvári, ako veľmi im záleží, zo sebectva udržuje človeka pri živote, ale v skutočnosti je to každému jedno. Ešte aj blízke okolie sa kvázi trápi preto, lebo si na vás proste zvykli.
Ah, to je jedno. Je mi zle, preto toto celé píšem. I’m sorry. So sorry…
Rate this post

4 thoughts on “Bez záujmu”

  1. Vždy může být lépe!A já vím, že lépe bude. Mě kdysi psychlog nepomohl, dopadlo to jinak, než uváděl. Pomohla mi práce a jedna kámoška!

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!