Smutno-vtipná úvaha o večere

Cítim sa osamelo. Smutne. Rozbito. Pripadám si nekonečne zbytočná.
Mobil je už rad dní tichý, nik nevolá, nepíše. Nezvýšil nikto, na koho by som sa mohla obrátiť.
Vtáky stíchli, jediným zvukom je to, že mi kvapká na karbit.
Slnko zašlo, všetko zastiera zamatová temnota. Sliepňavé svetlo sviečky a rádioaktívne žiarenie obrazovky sú jedinými zdrojmi osvetlenia v miestnosti.
Píšem článok pre ľudí, ktorých osobne vôbec nepoznám a nikdy mi neposkytnú objatie. A čiastočne ho píšem aj pre seba, pripomenutie, že ešte mám pre čo žuť.
Žiť.
V slúchadlách hrá tichá, pochmúrna hudba; zvuky slovenskej hymny mi pília uši. Keď sa ozvú prvé slová z audionahrávky prenosu zo slovenského parlamentu, strhnem ich a odhodím v diaľ.
Ruka sa natiahne za žiletkou na stole. Nič viac si teraz neželám, iba dorezať sa. Krv volá…
Spomeniem si na psychologičku a ruka sa odplazí späť. Neurobím to nie preto, aby som ju nesklamala, nie preto, aby som dodržala tú hlúpu dohodu, nie preto, aby ma nevyhodila. Neurobím to, aby v mojej mysli neuviazol jej obraz pofŕkaný krvou. Navždy ma bude mátať, keď si na nôž čo len spomeniem. Nikdy viac nebudem môcť krájať zeleninu.
Snažím sa spomenúť si, vďaka čomu som žula v minulosti.
Žila, ty lamo.
Tomb Raider, túžba byť najlepšia v škole, cosplay, dokázať ostatným, že na to mám. Že mám na život. Ale to už dávno neplatí…
Snažím sa spomenúť si, vďaka komu som žula v minulosti.
Možno som to bola i ja sama, vtedy mi ešte na sebe záležalo. Kedy a prečo sa to zmenilo? To holt už ani srnka netuší…
Snažím sa nerozplakať a zatiaľ sa darí. Zas tie otázky, nadávky, výčitky. Nerev toľko, veď sa nič nedeje… Ha, nedeje? Možno pre teba…
Neznášam svoj pošahaný mozog, najradšej by som ho predala na e-bayi a nový kúpila na Amazone. Nejaký kvalitnejší, menej depresívny a nepoškodený inzulínom. Zdravý…
Jalové úvahy. Radšej keby som sa vzdelávala a zveľaďovala! Ibaže nie… ja tu sedím a ťukám do klávesnice ako ďateľ.
Ale pomáha to. Pomáha. A o to hádam ide…
Váš pŕhlivec Sonya
Rate this post

4 thoughts on “Smutno-vtipná úvaha o večere”

  1. [1]: Cosplay = costume (oblek) + play (hrať). Prišiel k nám z Japonska a znamená prezliekanie sa, stvárňovanie obľúbenej postavy z hry, filmu, knihy, etc. Týkal sa spočiatku najmä mangy/anime, ale teraz sa ľudia prezlečú za hocičo a je to super :)

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!