Bože, ľudia, ja vás tak zbožňujem!

Ehm. Eeeehm. Zase raz mi šibe.
Čím viac sa nenávidím, čím horšie znášam večery, čím viac narastá moja túžba ublížiť si, tým viac si uvedomujem, že bez blogu by som bola načisto stratená. Viete, nemala som zmysel života, nevedela som, do čoho pichnúť a svoj excelentný humorný a tvorivý potenciál som nechávala zapadnutý kdesi v hlbinách. Bez blogu by som už dáávno bola minimálne 4. raz tento rok v PL.
Počas jeho ročnej existencie však privítal 20 tisíc návštev, a síce som sa v začiatkoch na nemenovanom fóre zamýšľala, prečo sakra nekomentujete, napokon tie ohlasy vôbec nie sú beznádejné.
Len ma, prosím, neľutujte. Ako vraj zahlásil rímsky cisár Caligula – „Nech ma nenávidia, len nech sa ma boja“ – tak hlásim niečo podobné i ja – „Nech ma nenávidia, len nech ma neľutujú.“ Ale pokiaľ ma nechcete ani nenávidieť, prekážať mi to nebude!
Práve som si prečítala pondelkový komentár od Yienmy k článku Pocit straty? Bullshit a ukrutne ma dojal. Okej, občas som brzda, dnes je streda, ale keby som si ho nevšimla vôbec, bola by som o dosť ochudobnená. Viete, naozaj prahnem po tom, aby ma mal niekto rád, a síce sa s návštevníkmi – teraz mám na mysli skôr tých pravidelných – vôbec nepoznám, na základe návštevnosti mám pocit, že ste za tento blog radi/y, alebo čo ja viem, prečo sem vlastne chodíte, možno smiať sa mi, že som duševne hendikepovaný cvok, čo vedie divný život, popretkávaný hospitalizáciami v PL a antidepresívami. To by som inak mala srdečne na háku, na negatívnom názore druhých mi nezáleží, ale zistila som, že na pozitívnom hej.
Maťa mi veľmi múdro povedala, že na blog som hrdá, mám ho rada, etc., no vkladám doň predsa kus seba, takže tieto pozitívne pocity sú nasmerované odo mňa ku mne. Znie to logicky. A dosť opatrne pripúšťam, že tá hrdosť by skutočne mohla byť niečím, na čo som, ehm, na seba hrdá. Pochopili ste ma? Bo práve sa ani sama nechápem.
Nebyť psychologičky a vás, som pod kytičkami, čo znie tristne, ale je to presne tak. Aby mi samej na sebe záležalo? Moment, a prečo? Zaslúžim si to či spravila som niečo, prečo by to tak malo byť? Nie. Tak vidíte.
Ach, a ešte chvíľu a rozplačem sa, preto by som to mohla nejak rozumne ukončiť. Napr. tak, že vám posielam objatia a, dajme tomu, svoje virtuálne autogramy, jeden máte rovno v záhlaví, tak si ho môžete skopírovať, vytlačiť a zavesiť nad posteľ. A povinne uctievať!
Váš dojatý nezmar Sonya
Rate this post

2 thoughts on “Bože, ľudia, ja vás tak zbožňujem!”

  1. som rada ze to zacinas takto brat. podvedome si si zrejme uvedomovala uz davno, ze mnozstvo tvojich citatelov ta ma naozaj uprimne rado a ze aj ked nas nepoznas, sme predsa realni ludia ako ti, ktorych stretavas denne na ulici. naozaj si neurobila nic, kvoli comu by na tebe ludom nemalo zalezat, teda okrem toho, ze si si to sama vsugerovala.

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!