Nechcem ostať sama, ale odháňam ich

Alias vivat hraničná porucha, hoci Martina by ma okamžite upozornila, že sa zase škatuľkujem. No jo, nemýlila by sa, ale pri HPO je ťažké bolestne si túto pokašlanú osobnosť neuvedomovať. Už len pri pohľade na vlastné predlaktia.
Písala som tu už viackrát, že nemám kamarátov a vždy, keď si na to spomeniem, myslím si, že som sa kvôli tomu už poľutovala dosť. Potom ma ale zaleje hnev na tých parchantov, ktorí sa tvárili ako naj priatelia a ktorí zachraňujú človeka len a len preto, aby sa naňho mohli potom vysrať. Ah! Pritom mi ale mohli nejakí ostať, keby som ich od seba neodohnala, či už vedome alebo aj nie. Stačilo mi k tomu pritom takmer tak málo ako lekárom z PL na prehodenie z otvoreného na uzavreté. Napríklad nedávno to bol Erik, ktorý sa stále neozval a parádne ma tým naštval.
Znenávidela som mnohých, vymazala som ich z FB i zo života, a hoci mám tendencie občas to ľutovať, myslím, že napokon som urobila dobre. Už len v tom, že nebudem nikomu chýbať, až konečne umriem – ehm, to ste nečítali.
Nuž, v princípe má byť tento článok akýmsi uzavretím, preto bude ešte kratší než zvyčajne, aby som sa nezačala zas a opäť ľutovať. Možno to robím aj tak, ktovie? A možno som úplne detinská, že v svojom veku túžim po kamarátoch, avšak človek je, žiaľ, tvor spoločenský. A tak mi ako sociálny kontakt zrejme bude musieť stačiť naša pätica mačiek.
Váš smutno-naštvaný nezmar Sonya
Rate this post

5 thoughts on “Nechcem ostať sama, ale odháňam ich”

  1. Presla som si presne tym istym – kamarati boli kamaratmi, dokial ma neprestali potrebovat. Najprv nechapacky, nenavist ich, seba, tiez som sa coto naplakala a za svoju naivitu si nejaky cas buchala hlavu do stola, ale naco sa kvoli takym ludom zozierat dlhsie nez je nutne? Naco sa zbytocne extremne upinat na priatelstva, ktore uz len z podstaty ludskej povahy malokedy vydrzia dlhsie nez urcite obdobie?

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!