Nie som diplom z filozofie

Na ideu, že pri mojom večnom „podceňovaní sa“, sebanenávisti a rečiach typu „som niečo, na čom nezáleží“ pôsobím, akoby som sa pokladala za diplom z filozofie, ma priviedla Nancy a musím povedať, že sa mi to páči. Zároveň treba poznamenať, že sa ospravedlňujem všetkým vyštudovaným filozofom, ale fakt, načo vám kedy v živote bude „Gnothi seauton“ alebo Zenónove paradoxy? To už aj tá moja nedotiahnutá kariéra historičky by skončila na úrade práce neskôr.
Ale to som zas zabŕdla do niečoho, o čom som písať teraz nechcela, možno nabudúce. Teraz som sa len chcela filozoficky zamyslieť nad tým, ako by bolo fajn pokladať sa raz za plnohodnotného (čo?), originálneho (dobre, súhlasím), životahodného (ha a ha) človeka (huh?). Celý život sa zaslúžene neznášam, ale primárne kvôli tomu chodím už šiestym rokom na terapiu, aby som sa jedného dňa zobudila s výkrikom: „Nech žijú vyprážané zemiačiky!“ a…
Eh. To som sa zas sekla. Teda so zvolaním: „So Sonyou Merchier na večné časy a nikdy inak!“ Plná sebalásky, sebaúcty a sebavedomia vyskočím z postele a život bude odrazu skutočne stáť za to. Zavolám Martine, že dnešným dňom terapia úspešne skončila – ten balvan, čo by jej konečne spadol zo srdca a odkotúľal sa do prepadliska času, by počuli aj v Indočíne. Potom zavolám psychiatričke, že som vyzdravela a s piesňou na perách jej prídem uslzene poďakovať za všetko, čo pre mňa spravila. No, až tak veľa toho nebolo, akurát mi predpisovala lieky, ktoré mi prestavovali v PL, pretože ambulantne to asi nešlo. A sama sa nescvokla z toho, že za rok som schopná aj 4 razy skončiť v nemocnici, to sa cení.
Napokon by som brnkla do spomínanej PL, prípadne sa tam doplazila osobne a šla sa každému pokloniť, alebo im vynadať za tie blbosti, čo robili s inzulínom. Akurát problém je v tom, že keď mi ho niekto v noci odmietol dať pichnúť, sestry sa tvárili, že nevedia, kto to bol. Zrejme by nebol problém zistiť si, kto mal vtedy službu, ale napokon som si liek vždy vynútila, tak som potom nad tým mávla rukou.
Všetci by bolo dojatí, všade by tiekli slzy prúdom, možno aj alkohol pri oslavách toho, že tá príšerná lama sa sem viac nevráti. Zneli by fanfáry, hrala Internacionála, prípadne by ju nejaký/á lekár(ka) rapoval(a). Aaaach, to by bola krása.
Zatiaľ je to všetko vo hviezdach, pretože stále sa mám za niečo, čo by ľudia mali pri záchvate prekračovať, čo tu len zaberá miesto, čo otravuje všetkých naokolo. Sakra, ale nie? Však si to len vezmime:
Cca 30.1.2014 sa to predávkuje inzulínom, vydesí svojho lekára, ktorému pošle SMS na rozlúčku. Tak tomu zavolajú RZP, ktorí s tým strácajú čas pri oživovaní, pretože to nedýcha, má decerebračné kŕče a bohviečo ešte, vskutku si na to nespomínam. Tak to šupnú na ARO, kde okolo toho kmitá x lekárov a sestier, aby im to po troch dňoch spravilo vojnové rozdelenie a príšerne vynadalo – vraj, vskutku si na to nespomínam. Po nejakom čase na internom, kde zas otravuje personál, to šupnú na 3 mesiace do PL, kde im to, ako vždy, lezie na nervy. Keď to s radosťou prepustia, po nejakom čase sa tomu rozbehnú disociatívne záchvaty, pri ktorých obťažuje okolie, záchranky a, koniec koncov, i samo seba.
A ešte chvíľu budem o sebe písať v strednom rode a hodím tyčku. Ale no tak, idem sa začítať do bullshitov v článku Sonya miluje Sonyu a uvidíme. Možno sa raz moje sebavnímanie zmení. Nateraz som so sebou spokojná, pokiaľ ide o blogovanie, a to je dobrý prvý krok.
Váš nezmar Sonya
Rate this post

4 thoughts on “Nie som diplom z filozofie”

  1. "nesnažit se lidem vysvětlovat, proč jsem šla studovat filosofii" – fuha, no neviem, tych 21 odrazok vypoveda o niecom inom :D

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!