O nás bez nás

Toto je v SR veľmi obľúbené, rozhodovať o iných bez nich, myslieť si, že o druhom viem oveľa viac než on sám, prípadne si pozdvihovať už i tak nechutne vysoké ego debilnými rozhodnutiami, na ktoré je ale dotyčný sakra hrdý a nevidí, že je ale sakra kretén.
Keď som v nemenovanom období chodila na nemenovanú školu, pár nepríjemných udalostí ma donútilo navštíviť školského psychológa, u ktorého dva roky zabíjaný čas teraz dosť ľutujem. A ani nie kvôli nemu, ako to je už 4 roky u Martiny, proste mám dojem, že ju otravujem a blah blah – je to prekvapivo kvôli mne samotnej, pretože tá terapia mi nič nedala a ten človek, ktorý si hovoril psychológ, ma akurát zbabelo vyrazil, keď som mala problém. Ale musím priznať, že som mu za to vďačná, aspoň som sa dostala k Martine, hoci to mohlo byť už o dva roky skôr.
Každopádne, keď som pod vplyvom buzerácie tých hajzlíkov, s ktorými som bohužiaľ musela zdieľať 5 dní v týždni jednu miestnosť, začala veselo odpadávať, a keď sa to stalo na terapii, Leo nele(o)nil a bežal s tým za vedením školy, ktoré bolo vtedy tvorené takou zberbou, že je až zle o tom písať. Keď mi to následne povedal, skoro som vybuchla. Tak on sa o mne baví s tými hlupcami, ktorí len do všetkého pchajú všetečný nos a dokonca ma donútili otvoriť im svoj FB účet, keď som vyjadrila názor na tú hlúposť zvanú stužková?!
Skoro som mu vtedy prestala veriť, ale svätosväte tvrdil, že im povedal len to, že som skolabovala. Koniec koncov, tí hlupci vedeli v tej dobe viac, než som si želala, pretože vraj keď to oznámil riaditeľovi, ten na to: „Aha, to je tá žiačka, čo sa reže?“ No dobre. Iste potrebuje vedieť i o tom, že chodím k psychológovi a najlepšie ešte i to, že som v tej dobe za sebou mala jeden pokus o samovraždu.
Ľudia sa tu strašne serú do druhých. Snáď ži a nechaj žiť, nope?
Mojej matke o pár dní prišiel vtipný list zo školy o tom, ako ju riaditeľ pozýva na stretnutie so psychológom, aby predebatovali môj zdravotný stav. Našťastie nakoľko je s ňou nemožné baviť sa o vážnejších veciach, natoľko je schopná poradiť v tých nepodstatnejších, obratom odpovedala, že si síce záujem vedenia o môj zdrav. stav veľmi váži, avšak o ten sa primárne starajú lekári, pri čom zotrváme i v budúcnosti. Tým ich sofistikovane poslala do prdele a bolo.
Ale i tak – akým právom sa chceli o mne rozprávať v mojej neprítomnosti, keď som navyše bola vtedy už plnoletá?
Príklad číslo 2 je tu často spomínaný: Nemenovaní hlupci v nemenovaných nemocniciach, čo vedia o diabete nič než hovno, sa veselo rozhodnú pichnúť inzulín hoci aj o štyri jednotky navyše, prípadne ho veľmi inteligentne nepodať vôbec, lebo však pacientka má nízku (čítaj: hoci aj 8 mmol/l) glykémiu, a tým to hasne. Mňa sa nepýta nikto nič, lebo však ja som iba obyčajná psychotická, suicidálna pacientka psychiatrie. Teda o mojej existencii sa veselo rozhoduje bezo mňa, totiž verím, že raz sa tým idiotom skutočne podarí dostať ma zas na ARO v rozvinutej ketoacidóze. Ale však čo, hlavne, že majú zo seba dobrý pocit, že rozhodli o niečom, o čom nemajú ani poňatia. A diabetička, čo má DM vyše 20 rokov, musí držať hubu a krok.
No a napokon posledný príklad, ktorý však súvisí s predošlým: Raz ma snaživo hodili do hlavného mesta, aby tam človek, ktorý údajne bol lekárom, čo by mal o diabete vedieť naozaj mnoho (dovoľte mi zasmiať sa), skorigoval dávky inzulínu. Tá osoba na mňa ledva pozrela, nespýtala sa ma nič, za zavretými dverami mi naordinovala dávky ako pre 100-kilového chlapa a mohlo sa ísť späť.
O nás bez nás? Veru.
(Podoba so živými či mŕtvymi je čisto náhodná, miesta nezodpovedajú skutočným.)
Váš nezmar Sonya
Rate this post

2 thoughts on “O nás bez nás”

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!