"Kúpila som si to len preto, aby som sa mohla otráviť!"

Pred pár dňami som bola v nemenovanom hypermarkete. Akoby nič som spravila nákup, potom som zamierila do lekárne. Teda vlastne naopak, ale to je v princípe jedno, proste stojím v lekárni a pýtam si lieky, o ktorých som sa dočítala na internete, že by sa nimi dalo teoreticky odpraviť. Jasné, je to asi bullshit, už ani inzulínu neverím, že je spoľahlivý, takže sa ani nepokúšajte, akurát si nahlodáte mozog – a potrebujete to? Iste nie.
Kúpila som si väčšie balenie nepoviem čoho, avšak po nakúpení nejakých tých bežných potravín som sa rozbehla späť, vrazila dnu a hodila im to na pult so slovami: „Vezmite si to, kúpila som si to iba preto, aby som sa mohla predávkovať!“ Keď mi vydesene vrátili peniaze, chvíľu som otáľala, potom sa k tým dvom obrátila a vyhŕkla: „Prosím vás, čo mám urobiť, keď chcem spáchať samovraždu?!“ Alias… áno, vážne zakaždým dbám o to, čo moje slová spôsobia a nerada šokujem.
Keď do mňa nahúdli čosi, čo som vzápätí zabudla, vybehla som z obchodu a pár krokov od neho som skolabovala. Zrejme, pretože vzápätí som sa prebrala na zemi, okolo mňa dvaja policajti (neee, čo som zas spôsobila?) a o chvíľu i záchranári. Tí na mňa nevzrušene pozreli, povedali, že však my ju poznáme a napchali ma do sanitky. Lekár na mňa chvíľu hľadel, a potom z neho vypadlo: „Som tu v službe len druhý týždeň a už ťa vidím druhýkrát?!“ Zapýrila som sa a vyjachtala, že ehm, jo, a pripravte sa na to, že ma budete vidieť ešte sakra veľakrát.
A strašne ma to mrzí, štve a ľudia by ma fakt mali prekračovať, ale čo s tým mám robiť? Ale – musím si rypnúť – kým som sa mohla rezať, nič takéto sa nedialo, pretože som negatívne emócie dostávala von touto bohumilou cestou. A – tentoraz si musím rypnúť sama do seba – kým som sa takmer neodpravila predávkovaním, kŕče sa nediali tiež, takže si za to celé môžem sama? Samozrejme, že áno; a teraz poďme ďalej.
Kým mi merali tlak, glykémiu, robili EKG a bohviečo ešte, postupne som sa otvorene rozplakala, priznala, že som si kúpila to nepoviem čo, aby som sa tým mohla otráviť, ale keďže som to vzápätí vrátila, ešte vždy mám doma inzulín. Lekár na mňa znepokojene pozrel, spýtal sa, čo ma trápi, no zaryto som mlčala – sakra, čo som mu mala povedať, že sa zaslúžene cítim ako tá posledná špina, som len stratou času, zaberaním miesta, z duše sa nenávidím a jediné, čo mi možno ide, je blogovanie? Ale kašlať na to, idem si vsugerúvať bullshity z článku Sonya miluje Sonyu.
Potom ma vyhodili pred domom, zasalutovali sme si (okej, až tak teda nie) a život šel dál… dokonca aj ten môj. Viete, hovorím si, že mám fajn blog, že ešte mám pár snov, že zabiť sa môžem vskutku aj zajtra, nielen už dnes. Zatiaľ to teda funguje, plus ešte mám 1,5 mesiaca do PL, kde by ma zas mali dať mierne dokopy, pokiaľ sa to tam po primárovom odchode nejako strašne nezvrhlo. A možno by som vážne mohla začať s tým parkourom, pri ktorom by som sa prerazila o prvý plot a bol by pokoj. Zazneli by fanfáry, zvonec a Sonye by bol koniec. Awww…
Rate this post

5 thoughts on “"Kúpila som si to len preto, aby som sa mohla otráviť!"”

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!