Predať dušu za objatie

Niekedy by som spravila presne to. Objatie je sakra nápomocná vec, ale keďže sa hrozne hanbím, otvorene som si ho zatiaľ vypýtala len málokedy. Od rodičov nie. To sa mi prieči, takže ak, tak to boli skôr spontánne záležitosti – což je asi krajšie než tie, ktoré si človek vypýta, však.
Od kamarátov si ani nespomínam. Asi hej, keď mi bolo zle a vtedy to ešte ustáli, alebo keď som sa vrátila prvý raz z PL, vtedy som sa vrhla najlepšiemu kamošovi okolo krku. A bolo to pekné. Nikdy sme nemali problém s dotýkaním sa, nikdy v tom nebolo nič erotické, bolo to ako medzi súrodencami. Takže priateľstvo medzi mužom a ženou jednoznačne existuje, to vám potvrdím kedykoľvek.
Od partnerov/partneriek to bolo akési samozrejmé, ale za tým zvyčajne nasledoval aspoň bozk a tým sa len potvrdzoval ten erotický náboj v tom. A to mi tak trochu prekážalo. Objatie vnímam ako terapeutický nástroj, niečo, čo vyjadruje spolupatričnosť, blízkosť druhého, ochotu pomôcť, vypočuť či aspoň byť nablízku. A to posledné často úplne stačí.
Keď už som teda začala o terapii, veľmi hanblivo som si ho raz-dvakrát vypýtala od expsychológa a dalo mi to veľa. Vlastne Leo mi čo-to dal (teraz nemyslím fyzicky), okrem zákazu rezať sa, za čo som ho nenávidela určite áno, ale napriek tomu ho teraz nenávidím opäť a možno ani neviem prečo. Zložité vzťahy.
No a napokon, raz som oň požiadala i súčasnú psychologičku. Napísala som jej do denníka, či by bola ochotná pomôcť mi i takto, hodili sme o tom reč – a pomohla. A hrozne si to cením.
Keď som v najtemnejších dobách sebaľutovania revala v izbe a želala si, aby som sa mohla porezať – vďaka Martine opäť nemôžem a som jej vďačná i za to -, keď som uvažovala nad tým, prečo že sa zas nepredávkovať liekmi, keď som bola na dne, hovorila som si, predať dušu za objatie. A teraz si hovorím, že mám človeka, ktorý mi ho môže dať a už len to mi vlieva nádej. Utriem slzy a napíšem psychologičke päťstránkový chválospev, vzchopím sa a budem sa tešiť na ďalší deň, pretože viem, že je to bližšie k terapii. A to, ako MOC som vďačná za terapiu, je možno materiál na ďalší článok, pokiaľ som ho už nevyčerpala pri tomto.
Váš nezmar Sonya
Rate this post

2 thoughts on “Predať dušu za objatie”

  1. ked sa budes citit mizerne, mozem ta objat aspon virtualne :) s uprimnym prianim, ze zajtra, pozajtra alebo po nejakom case bude iste lepsie a budes stastna.

Ďakujem za komentár, postavím ti na záhrade svätyňu!